Zbytočne dlháá cesta a maléé egyptské sklamanie
Jedna z mojich ciest viedla do Manchesterského múzea pri Manchesterskej univerzite. Aby som si skrátila cestu išla som na električku na stanici Victoria. Cez túto stanicu vedia aj vlaková aj električková doprava. Z hotela by som k hlavnému vchodu musela celú stanicu obchádzať, avšak v polke si všímam, že je tam ďalší vchod z boku. No, nevyuži ho, keď je tam. V polke stanice zisťujem, že to bol vchod pre tých, ktorí chcú ísť na vlak, a keď sa chcem dostať na električku, musím prejsť turniketmi s lístkom, ktorý samozrejme zatiaľ nemám, pretože predaj lístkov je za turniketom...
Áááách, to budem musieť obísť celú stanicu, lebo tu neviem prejsť cez turniket? Vidím zamestnanca! Hurá. Vysvetľujem mu moju situáciu, a, asi má takýchto zblúdilých turistov plno, lebo púšťa ma cez turniket! Môžem si ísť kúpiť lístok! Víťazstvo!
Prichádzam k predaji lístkov a pýtam si lístok. Predajca sa ma pýta odkiaľ som. Óóó, vyzerám exoticky, keď sa ma pýta odkiaľ som. Táto myšlienka ma medzi Afričanmi, Ázijcami a Američanmi rýchlo prejde. Asi tu nie je niekto menej exotický...Vtedy mi dochádza, že si myslí, že som prišla vlakom. Tak mu vysvetľujem čo sa stalo, keď som mu povedala, ktorý vchod som použila vyzeral neuveriteľne prekvapene, asi o ňom doteraz nevedel. Nevadí! Mám lístok, môžem ísť na električku! Hurá!
Cestou sa ešte pre istotu pýtam ďalšieho zamestnanca, že na ktorej zástavke vystúpiť. Tvrdí mi, že druhá. Keď čakám na spoj, pozerám si mapu dráh, a odrazu vidím, že to má byť tretia zástavka! Ach, ja idiot, ani Angličanovi nerozumiem tretia namiesto druhá. Nevadí, mám zo seba dobrý pocit, že som sa pozrela do mapy a pochopila pravú cestu.
Ako v animovanom filme o Nemovi, dobrý pocit bol fuč, hneď ako som zistila, že ten zamestnanec presne vedel čo chcem, a že som presne mala ísť na druhú zástavku! Tretia bola obrovská stanica, z väčšiny zavretá, tí dvaja ľudia čo so mnou vystúpili odrazu tajnými cestami niekam zmizli. Začína to byť ako v tých hororoch, kde na opustenej stanici počujete iba svoje kroky. Nachádzam východ hurá! Nevzdám svoje putovanie, hľadám správnu cestu podľa mapy, a keď sa konečne niekam dostávam, odkiaľ môžem ísť do múzea, je to DRUHÁ ZÁSTAVKA!
Pokračujem v mojej ceste peši, lebo pri svojom šťastí, by ma autobus zaviedol do susedného mesta...
Dostala som sa k Univerzite, a podľa toho čo som si pozrela na izbe, by som mala ísť ešte rovno, ale nič tam nevyzerá na múzeum. A som pri Univerzite a na tabuľke, pri ktorej som zastala je že Múzeum je nejak súčasťou Univerzity, a že v jej Areáli, a že treba ísť vpravo. Po polhodine blúdenia, a nájdenia ďalšieho zamestnanca, tentoraz knižnice, som zistila, že od bodu, kde som začala blúdiť, stačilo sto metrov k múzeu, rovno.
Zbytočne som si predĺžila cestu, už druhý krát. Celkom to bolo vyčerpávajúce a do múzea sa mi ani nechce! Ale, druhý krát sem určite nepôjdem a jediná vec, kvôli ktorej som TOTO hľadala je egyptská soška, ktorá sa vraj otáča. Niektorí hovoria, že kliatba, niektorí, že keď sa zničí telo múmie tak duša človeka prejde do sošky. Racionálne sa to snažili vysvetliť tým, že pohyby áut, ktoré vonku prechádzajú vytvárajú vibrácie a soška sa točí, prípadne, že za to môžu kroky návštevníkov. Zaujímavé, že ďalšie tri sošky sa nemajú potrebu otáčať. Rovnako, že soška sa po malom otočení zastaví, taktiež som sa nedočítala, že by spadla kvôli toľkým vibráciám.
Soška, teda pardon, socha ako som ju mala ja v predstave, na základe fotografií a videí v článkoch na internete sa teda veľmi ťažko hľadala. Prešla som inak celé múzeum, a spätne som počula, že vraj v tomto múzeu je naozajstný odliatok človeka z Pompejí, nič také som nevidela... Spätne som počula aj o ďalších veciach, tak neviem, buď to tam nie je, alebo som bola zaslepená, že musím vidieť tú sochu.
Konečne vchádzam do egyptskej časti. Je desaťkrát taká malá ako som si predstavovala. Nevadí, hľadám sochu, nič také tu nie je, tak si hovorím, bude to menšie. Je to menšie...oveľa menšie... Od mojej divokej predstavy polmetrovej sochy to malo teda dosť ďaleko. Soška je tak zhruba veľkosti dlane. Na obrázku je to tá vľavo. Mmmm, kvôli tomuto som išla až sem?! TOTO, že vyvolalo takú strašnú senzáciu?! No, duša vraj váži 7 gramov, ak tam náhodou nejaká je, kvôli ktorej sa soška otáča, aby sa tam ešte netlačila...
Sklamane odchádzam z tohto múzea a plánujem návštevy ďalších, lebo ako všetci vravia, óóó anglické múzeá...asi som zatiaľ v zlom meste?
