Autobusy, futbalisti a fantázia
Najskôr moje kroky vedú do Múzea Transportu. Hovorím si, že môže to byť zaujímavé, nakúpim suveníry, prejdem sa. Cesta od izby po múzeum trvá asi 45 minút. Spomínam si na jeden z otrasných pracovných pohovorov, kde sa ma človek pýtal, že ako dlho Vám trvala cesta od Vašich dverí až sem k nám? Tiež hovorím, že tak zhruba 45 minút, tak sa ma pýta či by som dochádzala, slušne hovorím áno, a myslím si:"No niééé, ty debil, budem tu stanovať." Takto to vyzerá, keď už majú svojho človeka dááávno vybraného ale predsa len keď už prišiel niekto na pohovor, akú blbosť by sme sa ho opýtali? Fantázii sa vtedy medze nekladú...
Tak či onak prišla som do Múzea Transportu. Pri pokladni kde boli aj všelijaké suveníry bol až jeden človek, a to tam bol zamestnaný... Kupujem lístok, vchádzam dnu. Boli to teda obrovské garážové priestory, kde boli všelijaké autobusy. Staršie, novšie, dokonca aj električka. Človek by si to možno aj vychutnal a vybehol na strechu nejakého poschodového, ale v tej chvíli začne pracovať fantázia.
Moja fantázia začala tvrdiť niečo takéto:"Veľké, opustené priestory. Hm, keď sa ti tu niečo stane nikto ťa nebude počuť a ten zábudlivý človek, čo ti predal lístok, si nepamätá, že si vnútri. Aha, koľko je tu tmavých, ponurých uličiek medzi autobusmi. Čo keď sa tam schováva nejaký úchylák?! Si tu až jeden návštevník, nikto ti nepomôže! Toto ti chýbalo ku šťastiu namiesto spánku a oddychu? Héj? A spomínaš si na ten diel Verte Neverte, kde hýbala vecami figurína v plášti a asi to bolo podľa skutočného príbehu? Aha! tak tam je taká figurína, určite sa o chvíľu pohne!"
Nič z toho nebolo reálne, ale fantázia je sviňa, zvládam ešte pár fotografií a zdrhám aj s nakúpenými vecami von z múzea na rovnako preľudnenú ulicu, kde som až ja....
O istý čas prišiel víkend, keď som si povedala, že budem iba oddychovať, toto mi vydržalo iba pár hodín, po ktorých som musela ísť von. A tak mi napadá, kde tak ísť. Blízko bolo futbalové múzeum. Hovorím si, že futbal nepozeráš, na čo tam pôjdeš. Ale tak možno aspoň trošku ťa to osloví, aj keď futbal je pre teba šport kde sa banda ľudí naháňa za loptou len preto aby ju odkopla a poznáš z neho max. žltú a červenú kartu. Takže s veľmi úzkymi znalosťami a veľmi otvorenou mysľou priučiť sa tomuto športu vchádzam s rodinkou s menšími deťmi do múzea. Rodinky sa hneď ujíma jeden úžasne nadšený zamestnanec, ktorý im vysvetľuje čo všetko tam je a aké to je úžasné. Druhý, opustený zamestnanec, si všíma, že nie som s nimi a volá ma k sebe. Pripravujem sa, nech si pamätám z jeho podania čo všetko tam je. Prebiehalo to asi takto:
Zamestnanec: Vítam Vás v našom múzeu, vstup je zdarma, keďže sme nezisková organizácia privítame finančný dar.
Moja myseľ: Jasné, veď krabičky, kde môžu ľudia vhadzovať pre Vás peniaze sú tu na každom kroku. Vidím, že sú dosť preplnené, ale veď pokračuj a uvidíme či ma až tak strašne zaujmete.
Zamestnanec: nič.
Moja myseľ: tak títo tu dostanú asi 15 minútovú prednášku čo všetko môžu vidieť a skúsiť, o päť krokov ďalej začínajú krabičky na príspevky, ktorých je tu jak nasr...., ehm, plno, a o ďalších päť krokov je tu predražená kaviareň, nech zarábate kde môžete a mne ty debilko nepovieš nič zaujímavé iba natŕčaš hnátu? To tu nemôžete myslieť vážne!
Z mojej dosť nahnevanej reakcie, že uvidím, je zamestnanec zrejme do teraz v šoku. Vstupujem asi päť krokov, kde vidím, že vpravo sú obrovskééé fotky futbalistov, samozrejme dosť veľké aby boli cez celú stenu a človek nemusel postrehnúť že tam inak nič nie je, na ľavej strane zrejme replika pohára, oproti schody hore a východ. Po kultúrnom zážitku z fotografií, ktoré nájdem aj na googli, opúšťam toto miesto uchvacujúce... Snáď na mňa ďalšie múzeá urobia lepší dojem...
