Cestujem do Anglicka...

Mnohí ľudia v mojom okolí dlhé roky ospevovali Anglicko a ako sa tam istý čas dalo dobre zarobiť. Do Anglicka sa mi podarilo cestovať zhruba pred pol rokom. Mnohí sa čudovali, že som necestovala skôr, ale niektorým ľuďom ťažko vysvetliť, že nie je za čo... Ale osud zariadil, že sa mi to podarilo.

Človeku tak najprv napadne, čo všetko si pobalí. Po tom, keď zistí, že teplé oblečenie zbytočne zapratalo polku kufra, začína uvažovať triezvo. Avšak zbalenie si vecí, nebolo až také náročné ako zistenie, že možno neotvorím kufor. Keďže som takto predtým necestovala išli sme kúpiť nový kufor. Veľký cestovný, s rúčkou a kolieskami, klasika ktorú majú ľudia keď cestujú lietadlom. Je tam aj zámok, ktorý som pôvodne nechcela použiť, veď keď bude chcieť kontrola kufor otvoriť, zámok, nezámok, otvorí ho. V najhoršom čase, tesne pred odchodom, som si povedala, že veď skúsim ako to funguje, keby náhodou. Fungoval tak dobre, že som to nevedela odomknúť...

Hystéria, depresia, nemohúcnosť, prečo som to pri všetkých svätých skúšala a prečo teraz?!

Vôľou osudu som to po 10 minútach otvorila a už ho nikdy nezamknem! 

Cesta. Hovorí sa, že cesta je dôležitejšia ako cieľ, ale to sa ľahko hovorí tomu, čo v poriadku zvláda cestovanie, mne však nie... Problémom často býva i cesta električkou, takže zvládnuť pár hodinový let sa zrazu javilo ako hrdinská úloha... Siahla som po lieku proti cestovnej nevoľnosti, ktorý teda už nefunguje keď je človeku zle. Samozrejme prečo by si človek dráždil žalúdok ešte aj liekom keď už mu je zle? Tak či onak, podľa pokynu v letáčiku sa mal užiť asi dve hodiny pred cestou, a mal účinkovať zhruba 8 hodín (HAHA). Úspešne, bez incidentu, som sa dostala na Viedenské letisko. Lietadlo trochu meškalo, ale s očakávaním sme na neho nastúpili. Lietadlo vzlietlo, a v tej chvíli, samozrejme pod vplyvom lieku, mi napadlo "Ó, aké úžasné je cestovať lietadlom. Už cestujem iba takto." 

Samozrejme, toto predsavzatie, mi dlho nevydržalo a odišlo a spolu s účinnosťou lieku. Einstein síce povedal, že Boh nehrá kocky, ale zmysel pre humor má a tak si povedal, že treba zažiť všetko čo sa počas takého letu dá. Pilot sa teda istý čas vyhýbal búrkovým mrakom, takže letel hore, dole, vpravo, vľavo. Pretrpieť sa dalo, a keď to konečne vyzeralo, že áno, zvládla som to, tak treba zažiť aj turbulencie. V tej chvíli ma držala iba myšlienka, že veď o chvíľku pristaneme, to už vydržím. Táto myšlienka ma chlácholila iba pokiaľ pilot nezahlásil, že nemôže kvôli množstvu lietadiel pristáť a tak krúžil nad letiskom. Krúžil nad ním trištvrte hodinu! 

Konečne sme pristáli a stála predo mnou posledná hrdinská úloha, prežiť jazdu taxíkom do hotela. To sme však netušili, že taxikár nepríde až k letisku, lebo by tam musel platiť nejakú daň či poplatok, nepamätám si to presne, lebo v tej chvíli mi to bolo jedno. Ale aj keby nebolo, asi 20 minút sme hrali hru naháňaj si svojho nechápavého taxikára. Prišli sme v noci a bol v tej dobe jediný v okolí ale po naháňačke s kuframi sme ho našli! Hurá!

Zázrakom sme sa dostali do hotela. Zázrakom sa mi neprihodila žiadna nehoda s vracaním, zrejme preto, že som sa snažila nejesť, takže ani nemalo čo ísť von. Hovorí sa, že človeku je zle preto, lebo oko vidí, že sa človek hýbe ale tretie ucho to nevie a táto nerovnováha vyvoláva nevoľnosť (alebo nejak tak..) tiež sa hovorí, že bábätká nemajú všetko až tak vyvinuté a nebýva im zle. A keďže vždy sa nájde svetlá výnimka, u mňa toto nikdy nefungovalo, čo s nie veľkou radosťou zistili rodičia, keď sme niekam išli...

Ale, dostali sme sa teda do hotela. Pred cestou som čítala o zrkadlách a ako sa v nich môže nahromadiť negatívna energia a nemajte ich pri posteli, atď. Kto vie prečo práve tieto veci som čítala, ale napadlo mi to hneď vo chvíli keď som vstúpila a hneď na stene oproti dverám do kúpeľne bolo veľké vysoké zrkadlo. Povedala som si, fajn, nebudeš sa tam dívať, v pohode. Druhé veľké zrkadlo cez pol steny bolo v kúpeľni, a posledné veľké zrkadlo bolo priamo oproti posteli. Od tej chvíle články o zrkadlách nečítam....

Tak som si povedala, vybalíš si nejaké veci, dáš si lieky do šuplíka, šuplíka nikde, menšia skrinka nikde, pár vešiakov na tyči. Pár vecí som si teda zavesila a zvyšok ostal v kufri...  Ale veď človek vlastne až tak veľa vecí nepotrebuje. Namiesto šuplíka tam bol hotelový trezor, ktorý som našťastie nepoužila. Našťastie preto, lebo jedna známa od nás ho použila, a chcela postupovať podľa návodu, ale v návode bolo nech stlačí tlačítko, ktoré tam ani nebolo, takže nebolo čo stlačiť, a pol noci jej trezor pípal, lebo sa ho chytila a už chcel proste pozornosť... Trezor teda nikto nepoužil. 

Zabalila som si logicky oblečenie, knihu, nabíjačku. Proste základné veci. Ale keď sa človek dostane do hotela o tretej ráno, keď cez deň moc nejedol ani nepil, základné veci mu nepomôžu. Samozrejme som si nebalila jedlo, lebo sme boli na hoteli s raňajkami a veď si predsa niečo kúpiš. O takej hodine však nekúpiš nič, takže hladná, smädná som nadránom zaspala....